• Deti potrebujú hranice

        •                    NEVIETE SI RADY S DRZOSŤOU DETÍ ?

                                                   PREČO DETI POTREBUJÚ HRANICE ?

                                                                      AKO STANOVIŤ DEŤOM HRANICE ?

                                                                                             AKO DOSIAHNÚŤ ICH DODRŽIOVANIE ?

                                                                                                     

          Deti potrebujú hranice – to platí dnes viac ako inokedy, v dobe keď sú fyzické, psychické, duševné hranice deti stierané, znevažované vojnami, hladom, ponižovaním a zneužívaním. Rešpektovať hranice detí znamená ručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice deti chránia, ale neuchránia ich pred skutočnosťou.

          Deti potrebujú hranice, ale aj dospelí ,všetci tí ktorí pôsobia v pedagogickom procese: rodičia, pedagógovia, učitelia, vychovávatelia atď. Vytyčovať hranice znamená navzájom sa rešpektovať a uznávať.

          Pretože človek chce pre dieťa to najlepšie, mnohí si myslia, že sa to nezlučuje s vymedzovaním hraníc. Aký omyl! Preto v toľkých vzťahoch rodičov a detí prevláda prílišná povoľnosť. Rodičia všetko znášajú tak dlho, až to doslova vybuchne.

          Problémy vo výchove s normálne – chyby k nim patria. Existujú ovšem formy zranenia vo výchove, kde ich následky sú trvalé: neustále telesné týranie, duševné tyrania odopretím lásky a nedostatočná telesná blízkosť sexuálne zneužívanie.

          Nutkanie vyhýbať sa porážkam, všetko robiť správne, len nie žiadnu chyb, ochladzuje vzťahy. Výchova však znamená trenice, konflikt a harmóniu, blízkosť.

          Výchova nefunguje ako jeden proti druhému, ako ja viem všetko lepšie a ja mám vždy pravdu. Výchova je spoločná cesta.

           

          Kapitola 1.

          LEN ABY SOM NEBOL AKO MOJI RODIČIA

          Trampoty s hranicami

           

          Problémy vo výchove, ako môžeme všade pozorovať- nielen vo vzťahu k stanovovaniu hraníc – majú bezpochyby svoj pôvod revitalizovaní hodnôt a noriem v každodenných výchovných otázkach, v rozpore medzi vlastným praktikovaným a chceným výchovným štýlom a v nejednotných názoroch odborníkov, ako by výchova detí mala vyzerať. Premúdrela literatúra výchovu neuľahčuje ale často plodí bezradnosť a bezmocnosť a často rodičia svoju výchovnú zodpovednosť presúvajú  lekárom, terapeutom, pedagogickým odborníkom.

          Mnoho rodičov sa taktiež nedostatočne vysporiada s vlastnou životnou a rodinnou históriu: Ako vyzerala výchova keď som bol dieťaťom ja? Aké hranice boli mne stanovené? Za čo som bol trestaný? Akú náklonnosť som cítil? Boli rešpektované moje potreby?

          Vysporiadanie sa s tradíciou sa nesmie končiť zjednodušeným prehlásením, že predtým bolo všetko lepšie, ale ani radikálnym odmietnutím: Všetko chcem robiť ináč, moje deti sa budú mať lepšie. Deti sa potom stávajú objektom, musia využívať všetko to čo ich rodičom bolo odopreté.

          Dôsledky sú paradoxné. Zatiaľ čo mnohí rodičia mylne chápu správnu výchovu ako absenciu hraníc a pravidiel, hľadajú deti viac než obvykle výrazné autority, podľa ktorých sa môžu orientovať, ,,naťahovať „ sa s nimi a potom zmierovať. Miesto toho sa mnoho vychovávajúcich osôb schováva za vzletné slov, rozvláčne vysvetľovanie a nekonečné diskusie, ktoré u deti nenájdu žiadnu odozvu – konči impulzívnym krikom, alebo urazeným tichom.

          Bezpochyby tomu, kto prežil stanovenie hraníc v detstve ako porážku, poníženie a zúfalstvo, neskôr jemu samému sa  bude veľmi ťažko hranice stanovovať, pretože k tomu treba odvahu stáť si za svojim jednaním. Neviditeľné väzby na pôvodnú rodinu predstavujú niekedy plodnú, inokedy brzdiacu silu.

          Deti potrebujú čitateľné a pevné osobnosti. Ak cítia deti pevnosť, sú schopné sa orientovať.

          Pevnosť vytvára hranice, ktoré chýbajú, vládne neistota a deti sa pokúšajú  hranice testovať a zisťovať, ako ďaleko môžu zájsť. Pevnosť nemá nič spoločné s krikom, s fyzickým  či psychickým násilím  alebo s panovačnosťou – skôr sa tým rozumie  určitosť v postojoch a hlase, vnútorným kľudom, uvoľnenosťou a vzájomnou úctou.

          Kto chce viesť deti k samostatnosti a autonómií, mal by byť sám samostatný a autonómny, tzn. mal by mať odvahu stáť za svojím vlastným jednaním, mal by mať odvahu byť nedokonalý. Práve snaha neurobiť vo výchove žiadnu chybu a všetkým okrem seba vyhovieť, plodí ďalšie ťažkosti so stanovovaním hraníc.

          Kto stanovuje hranice riskuje, že u dospievajúcich nebude vždycky obľúbený. Riskuje hádky a hnev. Kto stanovuje hranice musí myslieť predovšetkým o dôsledkoch, čo keď hranice prekročí a poruší pravidlá? To nie je ľahké, chce to odvahu, ale aj zdržanlivosť .

          Stanoviť hranice znamená deti uvoľniť, dodávať im odvahu, aby sa vo svojej roli vyznali. Neobíde sa to bez, škrabancov,,. Kto chce deti chrániť pred skutočnosťou, spravidla ich urobí života neschopnými.

          Partnerský vzťah sa v mnohých rodinách podriaďuje vzťahu  rodič – dieťa. Dieťa tak získava ústredné postavenie vo vnútri rodinného systému. Ak je dieťaťu  prisudzovaný zvláštny význam pre rodinu (napr. robiť im radosť, uskutočňovať rodičovské predstavy, stať sa ich životnou náplňou), deti sa budú iba ťažko odpútavať a stávať sa samostatnými.

          Všetko sa točí v priamom slova zmysle iba okolo dieťaťa,  hranice sa rozplývajú a stávajú sa nejasnými.

          Nie je rozhodujúce , čo rodičia o stanovených hraniciach hovoria, rozhodujúce je ako ich vytvárajú, ako žijú.

          Rešpektovanie dieťaťa a úcta k nemu, posilňuje pocit jeho vlastnej hodnoty, dodáva mu dôveru, utvrdzuje v ňom spoľahlivosť a uľahčuje orientovanie sa.

          Ak dieťa rešpektujem a vážim si ho, som príkladom a môžem potom taký istý postoj očakávať aj od dieťaťa.

          Kto ignoruje ustavičné prekračovanie hraníc, stáva sa voči nim ľahostajným, prispieva nielen k posilňovaniu deštruktívnych aktivít  a postojov, ale taktiež bráni vytváraniu pocitu vlastnej hodnoty, pocitu vzájomného rešpektu a úcty.

          Na druhej starne treba mať na pamäti, že vytýčené hranice nie sú ničím definitívnym. Po nejaký čas poskytujú deťom bezpečie, ochranu aj cieľ, ktorý keď dosiahnu , vyzýva k hľadaniu nových ciest a perspektív na druhej strane hranice.

           

          Kapitola 2.

          NIEKEDY SOM TAK SÁM

          Deti vyžadujú hranice, hranice ich fascinujú, hranice ich desia

          Mnohé ťažkosti vo výchove detí, ktoré môžeme pozorovať všade, spočívajú v nedostatočnom vymedzení hraníc. Deti niekedy vyhľadávajú extrémne situácie zo skutočného zúfalstva, keď sa cítia osamotené, nedostatočne prijímané svojimi blízkymi. Za prekračovaním hraníc sa tiež môže skrývať túžba po istote a bezpečí s jasnými pravidlami. Deti chcú mať pravidlá. Prajú si mať jasno. Chcú vedieť na čom sú. Narážať na hranice, obtierať sa o ne pre dieťa  znamená spoznávať hranice svojich súčasných schopností a možností, že sa z ,,ešte nemôžem,, stáva za pomoci rodičov a s prispením dieťaťa ,,môžem,,.

          Rodičia , ktorí sú vo svojej výchove detí ľahostajní , často sa namiesto stanovovaní jasných pravidiel uchyľujú iba k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc: zákazy vedú k tajnostiam a tiež ku klamstvám, zaťažujú nové skúsenosti nepríjemnými pocitmi a zlým svedomím.

          Byť dôsledný neznamená, že budeme deti pokorovať. Stanoviť dieťaťu hranice znamená vážiť si ho a hľadieť na neho ako na blížneho.

          Kto má deti v úcte, môže očakávať aj úctu od nich.

          Stanovenie hraníc v sebe zahrňuje rešpektovanie detského tela, sexuality, psychiky a duše.

           

          Kapitola 3.

          MYSLÍM TO S TEBOU IBA DOBRE

          Obmedzené prežívanie reality všedného dňa

          Robiť všetko za svoje dieťa s presvedčením, že je to pre jeho dobro, prináša opačný efekt, dieťa sa nebude snažiť so svojou úlohou popasovať ak už dopredu vie, že sa mu to možno tak dobre nepodarí ako sa od neho očakáva, alebo to nakoniec za neho urobí rodič.

          Malá ilustrácia: Dieťa sa nemôže voľne hrať na dvore, pretože mu bolo povedané, že má nové topánky a nesmie ich pošpiniť, zničiť.

          Alebo nesmie behať lebo sa spotí a ochorie.

          Kto obmedzuje telesné skúsenosti, môže brzdiť aj vývinový proces. Pri hojdaní sa, behaní, skákaní zažívajú deti pocit beztiaže, zdvíhania, sú opojené rýchlosťou, obratnosťou a sily. Deti skúšajú a ukazujú čo dokážu. Len cez praktické zvládnutie dôjde aj k zvládnutiu myšlienkovému. A k tomu patria aj neúspechy. Ukazujú hranice a zároveň môžu aj povzbudzovať – alebo zbavovať odvahy. Prostredníctvom pohybu sa vytvára identita a sociálne vzťahy. A tak nie je náhodou, že nemotorné a nešikovné deti sú v skupine často izolované.

          Úzke hranice zbavujú odvahy.

           

          Kapitola 4.

          KEĎ MA DETI NEPOSLÚCHNU, ZĽAKNEM SA

          Bezbrehá nedôslednosť a ľahostajnosť

          Kto sa stretáva s rodinami v poradni alebo pri vzdelávacích seminároch, chodí na hospitácie do materských škôl alebo škôl, často je konfrontovaný s problémami vyplývajúcimi zo štýlu absolútnej voľnosti.

          Deti sa stávajú postrachom spoločenstva, či už v rodín, v materskej škole, alebo v škole. Chovajú sa neznesiteľne, jednajú asociálne a bez ohľadu na straty, poškodenie a zranenie, pretože u nich platí jediné – presadiť vlastné potreby, vlastnú vôľu.

          Štýl absolútnej voľnosti necháva deti o samote. Nie sú schopné nadväzovať sociálne vzťahy a kontakty. Tak ako prehnaná ochrana pripúšťa iba zúžený priestor a telesnú blízkosť a tým utláča , zabraňuje samostatnosti a autonómií.  Dôsledkom môže byť odpor a roztržky, ničivá agresivita, prehnaná motorika alebo veľký odstup, vyvoláva strach z opustenosti a osamelosti.

          Aj tento štýl úplnej voľnosti robí z detí života neschopných závislých jedincov a môže byť chápaný ako nezáujem o dieťa. Kto neformuluje žiadne pravidlá a nestanovuje žiadne hranice, intelektuálne a citovo deti preťažuje. Taký výchovný štýl znemožňuje, aby vznikli intenzívne medziľudské vzťahy.

          Bezhraničné rozmaznávanie

          Voči deťom musíme mať úctu a rešpekt, musíme brať vážne ich priania a potreby, prípadné ich splnenie nemá nič spoločné s rozmaznávaním, ktoré je buď výrazom prehnanej ochrany, alebo kompenzuje nedostatok vzťahov vo vzájomnom spolunažívaní. Prehnané materiálne zaopatrovanie vytvára predpoklady, že sa viac menej dá všetko kúpiť a dovoliť si, a má za následok, že sa z osobných výchovných vzťahov stáva tovar, a to i v rámci rodiny.

          Domáca spolupráca na základe úplatkov nefunguje, pretože také odmeňovanie vzbudzuje túžbu mať stále viac, dosahovať materiálne uznanie.

           

          Kapitola 5.

          MAMA MUSÍ BYŤ NIEKEDY AKO ČARODEJNICA

          Ako deti hľadajú a nachádzajú hranice

          Kto hľadá hranice, obtiera sa o nich, je pripravený prijímať nové skúsenosti. Hranice deťom ukazujú, ako ďaleko môžu zájsť. Zároveň predvádzajú, čo ešte nedokážu. Deti však chcú ešte viac. Hrať sa s hranicami znamená hrať sa s vlastnými schopnosťami, ísť na vlastnú výkonnostnú hranicu, podrobovať sa výzvam pre posilnenie vlastnej ceny, skúmať hĺbku a emocionálny základ medziľudských vzťahov, testovať spoľahlivosť noriem a hodnôt, ktorými žijú rodičia a vychovávatelia.

          Hľadanie hraníc a ich prekračovanie preto poukazujú na:

          • sú znamením kognitívnych a citových vývojových krokov dieťaťa. Dieťa získalo skúsenosť, zažilo ju, je pripravené preskúmať iný, neznámy terén.
          • Prekračovanie hraníc vyzýva dospelých k tomu, aby sa im podrobili. Rodičia a všetci ostatní, kto na dieťa nejako pedagogicky pôsobí , sú vzory, podľa ktorých sa deti orientujú. Ak deti nevedia na čom u rodičov sú, testujú ich hranice.

          Prekračovať hranice je normálne, ale súčasne aj bolestivé, konfliktné, nervy drásajúce a namáhavé.

          Nesmierna záplava slov.

          Reštaurácie alebo supermarkety spravidla deti povzbudzujú k porušovaniu pravidiel. Majú tam divákov, ktorí detské kroky v neznámom teréne z časti obdivne, či nesúhlasne pozorujú s ukľudňujúcou istotou, že nemusia vystupovať v roli rodiča.

          Okrem porušovania pravidiel a prekračovania hraníc provokuje deti pozornosť.

          Nespočetné napomínania spravidla per deti nič neznamenajú, ak sa vyslovujú len tak mimochodom. Deťom to ide,, jedným uchom dnu a druhým von,,. Deti tušia ,, mnoho rečí a dobre mienených slov je spojených s nedôslednosťou.

          - Mnoho detí si neuvedomujú motívy svojich potýčok s hranicami. Preto nemajú ani žiadny popud aby prestali. A prečo by mali prestať porušovať pravidlá, keď sa mu za to dostáva – aj keď negatívna- pozornosť?

          - Ak rodičia to so svojim príkazom myslí vážne , napr. prestaň! Musia sa koncentrovať na to aby to bolo vyslovené vážne a nie len tak mimochodom. Za svojimi príkazmi si musí rodič stáť.

           

          Ako sa má rodič v takej situácií zachovať?

          Možno si treba v kľude s dieťaťom pohovoriť dodržiavaní pravidiel a pokúsiť sa ho získať k spolupráci.

          Pravidlo znie: nie proti dieťaťu ale s dieťaťom.

          Prekračovanie hraníc ako provokácia

          Rozdielne názory medzi rodičmi a deťmi často vedú k tomu, detaily alebo dohovorené pravidlá sa zakaždým a nanovo prediskutujú. Rodičia často s obtiažami dodržujú pokyny, ktoré dali, zvlášť vtedy ktoré vyvolávajú odpor zo strany deti.

          Ponižovanie

          Prekračovanie hraníc slúži ku skúmaniu výchovných vzťahov. Deti skúšajú, kam až môžu zájsť, kedy je dosiahnutá hranica ,, preťaženia,, v medziľudských vzťahov, kedy je porušená osobná integrita.

          Z výskumov vyplýva, že ochota zraňovať druhých ľudí je tam, kde je obeť pred činom ponížená.

          Stanovenie hraníc je založené na vzájomnej úcte, rešpektu a dôstojnosti. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa ovšem predpokladá, že dieťa rešpektuje dôstojnosť dospelého.

          Záväzné pravidlá

          Provokatívne prekračovanie hraníc často ukazuje na chýbajúce pravidlá hranice vo výchovnom vzťahu.

          1. Pravidlá a hranice sú niekedy formulované nejasne nejednoznačne. Deti chcú vedieť , čo v určitých situáciách smú a čo nie. Aby ich deti odhalili, deti situácie testujú. Pokračujú ak dlho, pokiaľ im v tom nezabránime.
          2. Rodičia a ostatní vychovávatelia sa nedomáhajú vlastných hraníc. Vyslovené požiadavky majú byť jasné a zrozumiteľné. Napr. ,, Nemám to rád!,,, ,,Vyrušuje ma to!,,
          3. Nerozhodné artikulované stanovenie hraníc – napr.:,, Chceme byť v kľude!,, ,,Už som ti to hovoril stokrát!,, Ku stanoveniu hraníc patrí rozhodnosť v postoji tela a v intonácií hlasu.
          4. Kritiku veci si nesmieme zamieňať s kritikou osoby. Deti musia cítiť, že ich prijímame ako osoby, i keď podnikajú aktivity porušujúce stanovené dohody a pravidlá. Iba tak sú ochotné spolupracovať na náprave.
          5. Ak pociťujú hranice ako prehnané a neprimerané, považujú to za trest  a nezriedka sa uchyľujú k tomu, že ich budú často porušovať.

           

          Kapitola 6.

          PRIAL BY SOM SI, ABY SOM VEDEL ČAROVAŤ

          O umení stanovovať hranice

          Základné predpoklady stanovovania hraníc.

          - Práve neisté, nesamostatné, dezorientované deti potrebujú prehľadné pravidlá a hranice.

          K tomu sú nutné rituály a rutiny poskytujúce jeho istotu a sebadôveru.

          - Aby poznali hranice, potrebujú deti dospelých, ktorí hranice nielen stanovujú, ale tiež vlastné hranice prežívajú. Stanovovanie hraníc je založené na vzájomnej úcte, na uznaní vlastných hraníc, rovnako ako na rešpekte  pred telesnými a duševnými hranicami druhého.

          - Stanovovanie hraníc sa dá iba na spoločnom základe. Časté stavanie sa do protikladu

           ,, Alebo to urobíš dobre, lebo...!“, respektíve pocit, že všetko vieme lepšie ,,Myslím to s tebou dobre“, vedie spravidla k boji o moc: ,,Uvidí sa kto z koho“, k odplate :,,Ja ťa neznášam!“ .Tresty niekedy chcú pomstu a sú zamerané na ,,ja ti ukážem, kto tu rozhoduje“.

           

          Usporiadať program dňa

          Nedostatok času dieťa obmedzuje, plánované termíny nechávajú málo priestoru pre rozvoj.

          Je potrebné niekedy nechať deťom čas, v ktorom si  môžu samé utvárať priestor pre seba.

          Rutiny a rituály majú konštruktívny účinok. Všetci zúčastnení vedia na čom sú.

          Deti potrebujú pevný program dňa, ako vstávanie, raňajky, obed...rituály pred spaním ....aby si vypestovali ,,vnútorné hodiny“ a to dochvíľnosť, čas na hru, na túlanie sa iba tak...

          Rodiny by si mali vytvárať svoje vlastné rituály. K nim patrí ranné vstávanie, večerné čítanie rozprávky, mazlenie sa, dôverná chvíľka. Rodičia majú právo na svoj vlastný čas, vlastnú miestnosť a to predovšetkým večer. Samozrejme pri chorobe, v stresových situáciách, pri reálnych úzkostiach je nutné prejaviť náklonnosť. To je samozrejmé. Ide však o výstupy keď si deti predlžujú pozornosť rodičov s požiadavkami, že sú ešte smädné, ešte hladné, je dôležité poukázať na dohodnuté pravidlá.

          Zároveň aj platí, že ak rodičia majú svoj vyhradený čas a priestor, aj deti majú právo na svoj priestor a čas.

           

          Byť dôsledný – dôsledne jednať

          Stanovenie hraníc, nemá nič spoločné s trestom. Tresty znamenajú odplatu, panovačnosť, chcú zlomiť vôľu, vykonávajú nátlak a neslúžia k zlepšeniu a zmene problémového chovania či prekračovaniu hraníc. Ovšem, kto stanovuje hranice musí zároveň premýšľať, ako reagovať keď sa hranice porušia a nedodržia sa dohodnuté dohody. Pritom nejde o trest alebo zákazy, ale skôr o logické dôsledky  a prirodzené následky. Prirodzené dôsledky dieťaťu ukazujú:

          Viem viac než porušovať hranice alebo nedodržiavať pravidlá , môžu byť aj konštruktívne. Tresty posilňujú komplexy menejcennosti- to čo človek nemôže!- logické následky posilňujú sebahodnotenie- to čo všetko môžem!

          Prirodzené dôsledky neobsahujú žiadne hrozby: Napr. Ak si neupraceš izbu, tak..., taktiež neustupujú každej nemiestnej požiadavke dieťaťa. Dohody nie sú kompromisy, ale pokus všetkých zúčastnených spoločným uvažovaním riešiť určitú situáciu. Zatiaľ čo tresty zbavujú odvahy a svojprávnosti, prirodzené dôsledky budujú.. Prirodzené dôsledky vracajú dieťaťu zodpovednosť za jednanie, zároveň však ukazujú cesty a východiská.

           

          Obliekanie, upratovanie, problémy s jedením

          U dohôd ide predovšetkým o o, aby sme deti podnecovali, naviedli a podporili. Avšak deti kladúce neprimerané požiadavky znevažujú svojich rodičov a robia z nich dobre fungujúcich otrokov.

          - Z prirodzených dôsledkov prekračovania hraníc sa dieťa učí.

          Dôležité je: Dieťa by malo prirodzené dôsledky pocítiť, ale nepovažovať ich za hrozbu. ,,Keď nebudeš jesť, budeš hladný!“ je hrozba. ,,Nemusíš jesť!“ znamená pre dieťa voľbu. Jedlo je moja vec. Ak nebudem jesť, neskôr budem hladný.

          • Zvládanie neporiadku – dieťa je povzbudzované, aby prispelo svojim dielom k dodržovaniu poriadku Ak nepocíti dôsledky neporiadku, sotva ho podnieti niečo k tomu, aby si urobil poriadok izbe. Zákaz televízie napr. je zbytočné a neprimerané. Iba tým podnecujú odpor , zároveň tým nepodnecujú dieťa ku konštruktívnej spolupráci pri riešení problému.

           

          Kapitola 7.

          KEBY TO BOLO TAKÉ JEDNODUCHÉ

          O ťažkostiach so stanovovania hraníc

          Mnoho rodičov a vychovávateľov má niekedy pocit že sú príliš ,, tvrdý“ , alebo veľmi prísny.

          Dôslednosť však nemá nič spoločné s tvrdosťou. Mnoho rodičov si myslí, že sa musia vzdať svojho vlastného priestoru, času, potrieb a prianí. Ohraničenie a obmedzenie voľného priestoru detí považujú za neprimerané, egoistické, zamerané na dospelých, za tvrdé.

          Poskytnutia slobody pre kognitívny a emocionálny vývoj detí nesmie viesť k tomu, aby sa rodičia vzdali vlastnej úlohy. Ak sa bojí človek jednať dôsledne, vychováva na príliš voľnej šnúre.

          ,,Odvaha byť nedokonalý“ , alebo ako zaobchádzať so stresom.

          Pedagogické jednanie je namáhavé. Výchova je často pre všetkých zúčastnených veľký stres. Rodičia a vychovávatelia neustále narážajú na hranice. ,,Čo mám robiť?“- zažívajú pocity bezmocnosti a obmedzenia. ,, Niekedy sa proste nedá robiť nič!“, alebo sa preťažujú- a chcú robiť všetko správne. Deti zažívajú pedagógov podráždených, nevyrovnaných, nedôsledných.

          Záleží na tom, naučiť sa zaobchádzať so stresovými situáciami tak, aby zaručili dieťaťu a vychovávajúcemu úctu. Zázračná formulka znie: ,,Odvaha byť nedokonalý“ tzn.:  vedieť sebe a i druhým priznať chyby.

          Bitie nestanovuje žiadne hranice

          Bitie pokoruje, poškodzuje dôstojnosť vychovávateľa i dieťaťa. Bitie ako prostriedok stanovenia hraníc je priznanie porážky. Bitie vyznačuje a produkuje ,, zraneného človeka“.

          • Deti nespĺňajú do nich vkladané očakávania. To vedie často k trestným sankciám, ktoré u deti znižujú sebadôveru a pocit vlastnej ceny. Dôsledkom je potom sociálna úzkosť, strach zo zlyhania, strach z odopretej lásky a telesného testu.
          • Bitie ako prostriedok a možnosť potrestania a stanovenia hranice je prehlásené ako výchovný prostriedok . Bitie sa potom rýchlo stáva zvykom, zvlášť vtedy ak majú krátkodobý úspech.
          • Pre mnohých rodičov neznamená náklonnosť k deťom a telesné tresty žiadny protiklad, zvlášť vtedy ak rodičia majú dojem, že si deti o tú bitku priam žiadali.

          Dôsledky argumentov zastávajúcich sa bitia pri stanovení hraníc sú rôzne. Iste nie každý pohlavok vyprodukuje duševného invalida, alebo má nenapraviteľné následky, v žiadnom prípade sa nedajú ospravedlniť ako pedagogický prostriedok. Mnoho vychovávateľov a rodičov zastávalo názor, že telesné tresty posilňujú ich autoritu. Telesné tresty ovšem podporujú strach pred prázdnou a slabou autoritou. Dieťa sa vedome či nevedome bráni pred pokorením. Mstí sa, uchyľuje k odplate, činí vychovávajúceho  bezmocným tým, že ho svojím chovaním priam provokuje.

          Použitie trestov ako prostriedok k stanoveniu hraníc dieťaťu nepomôže. Ak sme prekročili hranice a previnili sa voči úcte  a vlastnej dôstojnosti, tak to musíme zhodnotiť a priznať svoju porážku a v duchu byť ,, nedokonalý“, mali by sme sa dieťaťu ospravedlniť a vyzvať ho k spolupráci, aby sa z poníženia a straty sebaúcty stalo vzájomné uznanie a konštruktívna spolupráca.

           

          Kapitola 8.

          BYŤ DôSLEDNÝ JE NAMÁHAVÉ.

          Odvaha nájsť vlastné hranice

          Rodičia, vychovávatelia, učitelia sa obetujú: ,,Pre dieťa chceme len to najlepšie“.

          Bezbrehá láska, oddanosť, úplné rozplynutie sa v pedagogickom povolaní alebo v rodine často súvisí s vlastným ja. Kto sa ,, rozplynie“ vo výchove detí, stáva sa nenápadným, neviditeľným- viac menej hračkou v rukách iných. Kto chce deti vážiť si a rešpektovať a učiniť ich citlivými voči úcte a rešpektu, musí sa brať vážne a rešpektovať sám seba.

          Nezištné obetovanie v pedagogickom jednaní, či už v MŠ alebo v rodine, nie je žiadna vzácnosť. Telesné i duševné záťaže sa prijímajú a znášajú. Veľa sa strpí a prehltne.

          Výchova sa stáva psychickým stresom, telesnou záťažou.

          Problémy s výchovou v rodine, v MŠ, frustrácia rodičov a pedagógov súvisí s tým, že sa príliš rýchlo a ochotne podriaďujú nárokom deti.

          Súhlas k vlastnému ja zahrňuje, že prijmeme aj súhlas dieťaťa k sebe samému.

           

          Ústrednými pojmami pre stanovenie hraníc sú:

          • Prijatie, otvorenosť a jasnosť, vzájomný rešpekt, odvaha k zodpovednosti a pevnosti
          • Kto stanovuje deťom hranice, musí rešpektovať, že aj deti si stanovia svoje hranice
          • Kto je otvorený a priehľadný, ukazuje svoje vlastné hranice , ukazuje svojím životom čo má na mysli.
          • Hranice vytýčené práve teraz nemusia platiť neodvolateľne pre všetky časy. Majú sa meniť v závislosti na detskom vývoji a vývoji vzťah rodič- dieťa. Tak sa mení aj priestor kde sa výchova odohráva.
          • Stanovovanie hraníc súvisí s fantáziou a s prekvapením, odvahou vyberať obyčajné ,, kľúče“ pre riešenie každodenných problémov.
          • Stanovenie hraníc zahrňuje odvahu pomýliť sa, byť nedokonalý.

           

           

          Poznámka: Ku každej kapitole sú pre lepšiu ilustráciu uvedené rôzne príbehy z praxe.

                             Preto odporúčam pre lepšie pochopenie tejto publikácie, prečítať si ju celú.     

                                       Spracovala : Jarmila Albertoni                                                                                                                                 

    • Kontakty

      • MATERSKÁ ŠKOLA - 051 7713000, vedúca ŠJ - 0952 018 154
      • +421517713000 vedúca ŠJ - 0952 018 154 IBAN - číslo účtu pre platbu ŠKOLNÉHO : SK8075000000004008421465  IBAN - číslo účtu pre platbu STRAVNÉHO : SK3675000000004008421481 IBAN - číslo DAROVACIEHO účtu :  SK1575000000004007863624
      • Československej armády č.20, Prešov 08001 Prešov Slovakia
      • IČO: 42085497
      • DIČ: 2022725584
      • 0917720622
      • 051 7713 000
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje