Použitá literatúra

A. Fabíková, M. Miňová - Rozvíjajúci program emocionálnej inteligencie.

 

Ako sa v špecifickom poradí na základe genetického plánu rozvíjajú a rastú fyzické časti nášho organizmu takisto sa rozvíjajú aj naše psychické charakteristiky. Zásadne zmeny vo vývoji jedinca sa odohrávajú v období detstva, pričom najintenzívnejší rast a vývin prebieha v predškolskom období. Vytvárajú a rozvíjajú sa psychické funkcie a útvary, ktoré sú základom konečnej štruktúry jedinca.

S rozvojom kognitívneho poznávania na jednej strane a biologickým zrením na strane druhej úzko súvisí aj emocionálny rast detí. Keďže city ovplyvňujú kvalitu rozvoja všetkých poznávacích procesov, ako aj celkovú psychickú pohodu a vývin psychiky dieťaťa je práve období predškolského veku dôležitá emocionalizácia ako proces rozvíjania citov.

Cieľom emocionalizácie je naučiť človeka cítiť a rozvíjať jeho kompetencie pre cítenie, prežívanie, rozvíjať jeho city, emócie. Vhodne usmerňovanými emociami si dieťa vytvára nové návyky a vzorce správania, v elementárnej podobe sa formuje jeho charakter.

V predškolskom veku by sa dieťa malo dozvedieť, že existuje široké spektrum možností, ako sa správať. Mimoriadny význam pre duševný život detí, pre rozvíjanie jeho pozitívnej emocionality majú citové vzťahy k dospelým. Znamenajú preň istotu, pomoc, lásku a nehu, podporujú úspešný vývin jeho osobnosti aj po stránke sociálnej a intelektuálnej. Nedostatok citových vzťahov medzi dieťaťom a dospelými ochudobňuje psychiku dieťaťa a ak je trvalého razu, môže viesť až k citovej ľahostajnosti, tuposti, apatii.

Medzi základné potreby dieťaťa, ktoré sú medzinárodne uznávané patria:

• Potreba byť milované
• Potreba byť akceptované
• Dieťa potrebuje bezpečie
• Prostredie kde sa cíti isto
• Dieťa potrebuje vzor s ktorým sa môže stotožňovať
• Dieťa sa potrebuje voľne prejavovať, bez trestov, zákazov a hrozieb
• Potrebuje veľa pochvaly a povzbudenia

Vzhľadom na základne sociálne prostredie, ktoré obklopuje dieťa pokladáme za hlavné činitele emocionalizácie rodinu a materskú školu.

Materská škola predstavuje prvý stupeň výchovného a vzdelávacieho pôsobenia v ktorom sa v podmienkach skupiny môže naplno uplatniť individuálny rozvoj osobnosti každého dieťaťa. Hlavnými cieľmi edukácie v MŠ sú: utváranie identity, rozširovanie autonómie a rozvíjanie a skvalitňovanie kompetencii dieťaťa v oblasti kognitívnej, motorickej, sociálno-afektívnej a emocionálnej.

Vstupom do MŠ sa dieťa dostáva do nového sociálneho prostredia s rozmanitými sociálnymi vzťahmi, v ktorom sa mení jeho doterajší spôsob života. V kontakte s rovesníckou skupinou získava nové skúsenosti a príležitosti na sebazdokonaľovanie v rôznych oblastiach. Učí sa akceptovať seba i kamaráta, prijímať zodpovednosť a zachovávať dohodnuté pravidlá interpersonálneho kontaktu.

Akceptácia a pozitívna stimulácia dieťaťa zo strany učiteľa prispieva k budovaniu jeho sebadôvery a sebaúcty. Citová výchova je jednou z najťažších oblastí výchovy dieťaťa vôbec. Ide hlavne o rozvíjanie zmyslového vnímania, schopnosti vnímať vlastné telo, poznávanie základných emócií, rozvíjaní schopností verbálneho vyjadrovania a vytvorenia prostredia, v ktorom sa môže na základe prejavovanej náklonnosti deťom patrične rozvinúť ich pocit opatery a bezpečia.

Je potrebné posilňovať schopnosť vyrovnávať sa s neúspechmi, pestovať optimizmus ako návyk pozitívneho myslenia. Je potrebné vytvoriť prostredie bohaté na citové zážitky krásy, dobra, múdrosti a predkladať deti podnety nielen na estetické vnímanie, ale aj na etické hodnotenie a premýšľanie, ktoré sa najlepšie prezentujú v podobe rozprávok, bábkového divadla až po poznaní citového prežívania detí, ich reakcií na podnety, treba pristúpiť k samotnému ovplyvňovaniu, korekcií a rozvíjania detských citov.

Ako ďalšia metóda citovej výchovy je citové prežívanie, čiže rozprávanie o zážitkoch s deťmi počas dňa, po ukončení niektorej aktivity, prípadne na konci dňa alebo týždňa. Všetky spomínané metódy úzko súvisia aj s psychologickou podporou zo strany učiteľa, všetky hry, aktivity a činnosti je potrebné znásobiť postojom a vzťahom učiteľa k dieťaťu, akceptáciou a empatiou, pripisovaním pozitívnych vlastností deťom, otvorenou komunikáciou a napĺňaním celého prostredia láskou.